Zľavy až do 50% na detský nábytok.

4 veci, ktoré mi o tehotenstve a pôrode nik nepovedal

Svet podľa mamy

Dobre, možno mi to niekto povedal. A možno mi to hovorili všetci. Ale moje predstavy sa aj tak ani zďaleka nepribližovali tej bláznivo-šokujúcej realite.

Nie, nebola som naivne šibnutá budúca mamička. Nemyslela som si, že otehotniem, s úsmevom na tvári sa zväčším do nadrozmerných čísel, dvakrát potlačím, oblečiem dieťatko do pyžamka a budeme si to spolu nekonečne užívať.

Vedela som, že tehotenstvo je náročné, že pôrod bolí aj to, že pri dieťati sa nevyspím. Myslím, že som bola tak… realisticky naivná. A predsa ma nekonečne zaskočilo, že…

1. Že existuje niečo ako tehotenská hypochondria

Tehotenská hypochondria je (podľa mňa) charakteristická zvýšenou pozornosťou, ktorú venuje tehotná žena vlastnému zdraviu a zdraviu dieťaťa a priam chorobným presvedčením, že dieťaťu neustále hrozí nejaké závažné ochorenie.

Typické správanie takto postihnutej ženy: väčšinu času trávi štúdiom “zaručených” informácií o genetických poruchách na internete, neverí tomu, čo počuje z úst lekára, niekoľkokrát si to overuje až pôsobí ako nechápavá alebo sluchovo postihnutá, absolvuje všetky možné vyšetrenia u niekoľkých odborníkov, úzkostlivo sleduje každú fyziologickú zmenu vo svojom organizme a pozorovanie pohybov dieťatka je jej najdôležitejšou každodennou úlohou.

Diagnóza tehotenská hypochondria, samozrejme, neexistuje. Ale podľa mňa by mala a verím, že ak ju raz odborná obec uzná, budem považovaná za legitímnu autorku tohto pojmu. Možno aj preto, že som mala naozaj všetky vyššie popísané symptómy.

Áno, každá matka sa bojí o zdravie svojho nenarodeného dieťaťa. Mňa však celým tehotenstvom sprevádzala až neuveriteľne silná potreba uisťovať sa, že moje dieťa je v poriadku.

Bola som jednou z tých šialene – úzkostných budúcich mamičiek aj keď som vedela, že definitívne uistenie príde až v deň pôrodu. A prišlo.

2. Že pôrodné bolesti tak strašne bolia

Teraz si možno pomyslíte, že mi môj odkojený mozog nadobro vypovedal službu. Veď každý vie, že pôrod bolí. A dokonca aj mužská menšina so štipkou súdnosti tuší, že sú to bolesti silné až ukrutné. Áno, zhruba takéto vedomosti som o celej tej životprinášajúcej procedúre mala aj ja. Potom však prišli prvé kontrakcie a moje predstavy o bolesti sa raz a navždy obrátili naruby.

Viete ako bolí vytrhnutý vlas, prst privretý do dverí alebo udretý lakeť?

Tak si to predstavte všetko naraz, umocnite na druhú, vynásobte tisíckrát a aj tak sa len pramálo priblížite pôrodným bolestiam. Sú také silné, že ortieľ „Budeme rodiť sekciou“, ktorému ste sa tak veľmi chceli vyhnúť, zrazu vnímate ako vykúpenie a skalpel, ktorý sa vám zareže do brucha ako boží nástroj.

A to napriek tomu, že po tom všetkom prídu ďalšie, nie menej mučivé bolesti. Tá chvíľa úľavy v opojení anestézie však stojí za to. Poznanie číslo dva: pôrod bolí.

3. Že nastane “latencia materinského puta”

Ďalší z odborných výrazov, ktorého autorstvo by mi mohla odborná pôrodnícko – psychologická obec v budúcnosti pripísať. Neviem, či je úplne presný a ospravedlňujem sa všetkým lingvistom, ale mne sa páči. A teraz k veci… Pred pôrodom som asi miliónkrát počula o tom zázračnom okamihu, keď si matka privinie dieťa a vznikne to úžasné celoživotné puto. Ako introspektívne zameraná premotivovaná prvorodička som na tú jedinečnú chvíľu, samozrejme, túžobne čakala.

Sekciu mi robili v lokálnej anestézii, takže som mala to šťastie vidieť dieťatko ihneď po jeho príchode na svet. Ukázali mi ho asi na sedem sekúnd pri odchode z operačnej miestnosti. Nemala som kontaktné šošovky a tak bol v mojich očiach len rozmazanou zakrvavenou škvrnou. Nech som sa akokoľvek snažila, žiadne zázračné pocity neprichádzali. Bolo to príliš krátko? Príliš ďaleko? Príliš skoro?

Čakala som teda na prvé dojčenie. Bábätko mi priniesli asi po hodine. Položili mi ho na hrudník, prisal sa k mojej bradavke, dokonca ho tá veľmi milá sestrička i povyzliekala a umožnila nám kontakt koža na kožu.

Bolo to úžasné, skvelé, dojímavé… bolo to všetko, na čo si spomeniete. Ale žiaden zvláštny pocit zázračne zrodeného materinského puta sa nedostavil. Zvláštne.

Netuším či som výnimka potvrdzujúca pravidlo, ale u mňa to bolo iné. Pravdaže, na mojom dieťatku mi záležalo od prvej sekundy, ale môžem povedať, že náš vzťah sa vytváral postupne.

Každodennými spoločne strávenými chvíľami, zážitkami, úsmevmi… od pocitu „je tu moje dieťa a mala by som sa oň postarať“ až k pocitu „milujem ho viac ako vlastný život“.

4. Že na nejaký čas úplne stratím pocit hanby

Keď tak nad tým premýšľam, tehotenstvo a pôrod zo mňa vlastne urobili nehanebnú. Viem, opäť lingvistický omyl, ale ten výraz mi v tomto kontexte príde ako neskutočne trefný. Za moju “nehanebnosť” však v mojich očiach môže zdravotnícky personál.

Nie, naozaj nie tí milí lekári a sestričky, s ktorými som mala tú česť počas tehotenstva a pôrodu. Vlastne som mala šťastie a až na pár výnimiek som natrafila na vcelku sympatických bieloodencov.

Myslím, že problém je v kultúre našich zdravotníckych zariadení. Keď sa všetkým zdá normálne, že lekár vám urobí gynekologické vyšetrenie pri otvorených dverách ambulancie, že sestrička sa vás pokojne príde do sprchy spýtať, či dieťatko jedlo alebo že musíte na príchod vizity čakať bez nohavičiek, zrazu sa to začne zdať normálne aj vám. Vlastne nie. Cítite sa ako v ríši divov.

Zrazu máte dieťa, o ktoré sa musíte starať, z bradaviek vám tečie mlieko a telom lomcujú hormóny. A súčasťou celého toho “divného” sveta je to, že by ste sa mali prestať hanbiť.

Tak sa nakoniec ani nehanbíte a je to dobré, pretože nik na vás nemusí kričať, že v sprche sa nezamyká alebo že nohavičky sa v pôrodnici nenosia. Vedeli ste to? Ja nie…

A to nebolo posledné prekvapenie v ríši divov zvanej materstvo. Ale o tom viac vo voľnom pokračovaní môjho tehotensko – pôrodno – materského bestselleru. Pretože si myslím, že ani o samotnom materstve mi nepovedali úplne všetko.