4 žaby príbeh

4 žaby alebo čo ma dnes naučila moja malá dcéra

My ľudia sme zvláštne tvory.

Dnes ráno som bol s dcérkou v parku. Kto pozná park v Nitre, vie, že v jeho strede je historická fontána, ktorú tvoria vodník a 4 žabky, z ktorých strieka voda. Z týchto štyroch žabiek dnes tri fungovali a jedna vodu nestriekala.

Moja malá dcérka si to hneď všimla a so slovami “žabka je pokazená” sa rozbehla k trom fungujúcim. Naplno si užívala slnečné lúče a v prúdoch striekajúcej vody si chladila svoje malé ručičky. Jašila sa. Čistá detská radosť. Behala od jednej žabky k druhej, pričom tú pokazenú vždy vynechala. A ja som si vtedy niečo uvedomil.

Prečo deti neriešia to, čo nefunguje, ale tešia sa z toho, čo im robí radosť? Prečo sa nepristavila pri tej pokazenej žabke a nezačala lamentovať, tak ako to zvykneme robiť my dospelí? Jednoducho jej nevenovala žiadnu pozornosť a energiu. Naplno sa zabávala tým, čo vyčarilo úsmev na jej detskej tváričke.

Prečo sa my, dospelí, stále musíme na niečo sťažovať? Prečo nie sme vďační za to, čo máme a zaoberáme sa stále tým, čo nám chýba? Veď ak sme zdraví, tak máme v podstate všetko. Krásne je to napísané v knižke Malý princ – Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú. A predsa by mohli nájsť, čo hľadajú, v jedinej ruži alebo kvapke vody.

Stále riešime peniaze, počasie, autá, dovolenky, vzťahy. Stále sa nad niečím trápime. A radosť zo samotného života nám uniká…

Čo sa tak na chvíľu zastaviť?

Pozrieť sa okolo seba, byť vďačný za to čo máme a prestať sa trápiť. A možno sa osviežiť v najbližšej fontáne. Rozmýšľať na chvíľku ako deti, nemyslieť na to zlé. Nemyslieť na to, čo nefunguje.

Vždy, keď sa budem zase nad niečím trápiť, spomeniem si na svoju usmiatu dcérku v parku.

Budem myslieť pozitívne.

A možno nie, pretože my ľudia sme zvláštne tvory. A dospelí obzvlášť.

(jk)

 

Pačil sa Vám článok ? Zdieľajte ho s priateľmi

Pridať komentár: