Najlepšia ponuka hračiek na Alza.sk.

Materské (zlo)zvyky, ktoré som si nikdy neosvojila

Svet podľa mamy

„To pochopíš, až keď budeš mať vlastné deti.“ Túto vetu som vo svojom predchádzajúcom, nematerskom, živote počula snáď miliónkrát a vždy som ju s tichým úškrnom odignorovala. Nemohla som inak, veď som nemala deti. Mimochodom – nikdy to nerodičom nehovorte. Na čo aj? Veď aj tak to nepochopia, kým nemajú deti.

Ak teda nečakáte, že po pôrode vás prídu uznanlivo poklepať po pleci. Neprídu. Budú mať plné ruky práce s tým, aby pochopili to, čo doteraz nechápali, lebo nemali deti.

Ale to som už odbočila viac ako som chcela. Tak som sa teda stala mamou a mnohé som pochopila. Naozaj. Teraz už viem, aký je ten materinský strach, že spanie s dieťaťom je ten najúžasnejší pocit na svete a že matka sa naozaj dokáže pol dňa trápiť len preto, že jej ratolesť nejedla hoci vie, že od hladu neumrie. Ale zostalo niekoľko vecí, ktoré som doteraz nepochopila alebo som ich nejako neprijala za svoje.

Robia ich mnohé mamičky okolo mňa, robia ich aj niektoré moje najlepšie kamarátky, ale ja som im na chuť nejako neprišla.

My komunikácia

Papali sme, kakali sme, spinkali sme. Tak to snáď nie. Ja úplne chápem až bytostné prepojenie matky a dieťaťa. Veď aj môj syn vzišiel z môjho tela a občas to manželovi dokonca s nadšením pripomínam (v tých úspešnejších okamihoch jeho detstva), ale mám mu preto kradnúť jeho ja a vzdávať sa toho svojho?

Bábätko sa vraj po narodení ešte nejaký čas cíti ako súčasť svojej matky. Neodlišuje sa a jeho sebauvedomenie sa vyvíja až niekedy v období prvého vzdoru. Ale to snáď neznamená, že aj ja by som mala stratiť svoje vlastné sebauvedomenie.

Úplne rozumiem tomu materinskému, v niektorých prípadoch dokonca i otcovskému či starorodičovskému (áno, stretla som sa s tým aj u oteckov a starých rodičov) nadšeniu zo starostlivosti o dieťatko, ktoré zrejme vedie k tomuto my-jazyku. Dokonca za to ani nikoho neodsudzujem, len to z času na čas prechádzam s tým spomínaným tichým úškrnom.

Roztomilé “žvatlanie”

Myslím, že to bolo vo filme Look Who’s Talking. Pamätám si scénu, kde kamera z pohľadu dieťaťa zachytávala ľudí prihovárajúcich sa mu “žvatlavou” rečou. Myslím taký ten detský jazyk, v ktorom sa spájajú všetky známe poruchy reči od šušlania až po račkovanie.

Mimochodom, počuli ste niekedy nejaké dieťa takto hovoriť? Ja nie. Ale vždy, keď vidím niekoho takýmto spôsobom sa prihovárať bábätku, spomeniem si presne na túto filmovú scénu a na to, ako hlúpo tí ľudia vyzerali.

Od narodenia sa s mojím dieťaťom rozprávam úplne normálne a nikdy mi neprišlo ani trošku prirodzené naladiť sa na jeho rečové nedokonalosti alebo si dokonca vymýšľať svoje vlastné.

Spoločná toaleta

Ja s ním áno, on so mnou nie. Takto je to pre mňa ok. Je pravda, že materstvo posunulo aj moje osobné hranice vrátane intimity. S vlastným dieťaťom zvládnete veci, o ktorých sa vám v predmaterstve asi nesnívalo. Asi by som v jeho prítomnosti prežila aj to posedenie na toalete, ale preboha prečo???

Praktickému hľadisku rozumiem. Mamičke treba a o dieťatko sa zatiaľ nemá kto postarať, tak ho vezme so sebou. Je to ale naozaj nevyhnutné? Pre mňa nie.

Toaleta je miesto, kam chodím zásadne sama. Dokonca mi nie je sympatická predstava, že so mnou niekto z tejto VIP lokality telefonuje. Preto, ak vám budem volať a vy budete práve na toalete, nedajte sa, prosím, rušiť.

 

Martina
Martina bola naša prvá redaktorka, ktorá napísala veľa hodnotných článkov. Je mamou a profesionálne sa venuje psychológii.