Najčastejšie problémy v poradni detského psychológa

Rovnako ako dospelí, aj deti trpia psychickými problémami a poruchami. Diagnostika a terapia duševných porúch v detskom veku je však veľmi špecifiká.

Na rozdiel od nás, deti sa na svoje psychické problémy nesťažujú a nepýtajú si pomoc.

Psychické prežívanie je veľmi ťažko verbálne uchopiteľné a popísateľné. Deti nedokážu rozpoznať a pomenovať svoje emócie. Aj pre nás dospelých je niekedy ťažké odlíšiť či sme smutní alebo nahnevaní. Deti majú navyše značne obmedzenú slovnú zásobu pre pomenovanie emócií.

Nedokážu popísať ako sa cítia, nevedia, prečo sa tak cítia a mnohé nemajú vo svojom okolí nikoho, komu by sa so svojim prežívaním zdôverili. Rodičia a učitelia sú zaneprázdnení a problémy detí často zľahčujú, nevenujú im dostatočnú pozornosť.

Mnohé deti sa tak dostávajú do poradne psychológa až v okamihu, keď sa ich psychické problémy začnú premietať do správania či telesného prežívania. Učitelia odosielajú deti do poradní pre záškoláctvo, porušovanie školského poriadku, hyperaktivitu alebo nepozornosť.

Niektoré deti v škole odmietajú rozprávať, iné sa ráno pred vyučovaním sťažujú na bolesti hlavy či brucha alebo sa v noci pomočujú. Pozorní rodičia si všimnú, že ich deti sú plačlivé, úzkostné alebo prchké či impulzívne. Toto sú najčastejšie príznaky, ktorými sa u detí demonštrujú problémy v psychickom prežívaní.

Rodičia a učitelia, všímajte si správanie a prežívanie svojich detí. Nijaký problém dieťaťa nie je taký malý, aby si nezaslúžil vašu pozornosť.

S ktorými problémami prichádzajú deti do psychologickej poradne najčastejšie?

Hyperaktivita a porucha pozornosti

Porucha pozornosti s hyperaktivitou je v laickej i odbornej verejnosti známa pod anglickou skratkou ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder). Vzniká na podklade nesprávneho fungovania niektorých oblastí mozgu a vyznačuje sa tromi typickými príznakmi:

• zvýšenou aktivitou
• poruchou pozornosti
• impulzivitou

V dôsledku týchto symptómov majú deti a adolescenti problémy predovšetkým v školskom prostredí. Na vyučovaní sa nedokážu primerane sústrediť, neobsedia na mieste, príprava na vyučovanie je pre nich veľmi náročná, v dôsledku čoho zlyhávajú a neprospievajú.

Porucha významne zasahuje aj do ich sociálneho fungovania. Tieto deti sú medzi rovesníkmi často považované za otravné, konfliktné a bývajú neobľúbené. Sú nepokojné a roztržité a svojim správaním narúšajú jednak priebeh školského vyučovania, jednak svoje vzťahy s učiteľmi.

V dôsledku týchto problémov sa mnohé deti s poruchou ADHD cítia neobľúbené, nepochopené a osamelé.

Ako pomôcť dieťaťu s ADHD

Existuje celý rad odporúčaní, ktoré je vhodné dodržiavať v rámci výchovy a vzdelávania detí s poruchou pozornosti sprevádzanou hyperaktivitou. Porucha samotná nie je vyliečiteľná. Ide však o vývinovú poruchu, takže ako dieťa dospieva, dochádza k čiastočnej až úplnej korekcii problémov.

Cieľom intervencií teda nie je poruchu odstrániť, ale upraviť podmienky vzdelávania a výchovný prístup tak, aby tieto deti zvládali nároky, ktoré sú na ne kladené a neboli zbytočne frustrované.

Ako postupovať, ak máte podozrenie, že má vaše dieťa ADHD:

• Objednajte svoje dieťa na psychologické vyšetrenie v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie alebo v súkromnej pedagogicko-psychologickej poradni vo svojom okolí.
• Psychológ na základe vyšetrenia vyšpecifikuje odporúčania pre vzdelávanie a výchovu vášho dieťaťa.
• Diagnostickú správu doručte triednemu učiteľovi svojho dieťaťa. Ak je to potrebné, vaše dieťa bude vzdelávané podľa individuálneho výchovno-vzdelávacieho plánu.
• Pri výchove a domácej príprave na vyučovanie postupujte podľa odporúčaní psychológa.
• Ak je to potrebné (odporučí vám to vyšetrujúci psychológ), absolvujte so svojim dieťaťom aj vyšetrenie u detského neurológa. Môže vám odporučiť medikamentóznu liečbu, ktorá dieťaťu uľahčí zvládanie jeho poruchy.
• Pre deti s ADHD sú vhodné tréningy za pomoci biofeedbacku. Poskytujú ich niektoré psychologické poradne. 

Poruchy správania

Ak hovoríme o poruchách správania u detí a dospievajúcich, nemáme na mysli bežnú neposlušnosť a príležitostné porušovanie pravidiel.

Poruchy správania charakterizuje opakované a pretrvávajúce asociálne, agresívne alebo vyzývavé konanie, ktoré má trvalý ráz (trvá najmenej 6 mesiacov). Nejde teda o bežné detské huncútstvo alebo o pubertálnu rebéliu.

Medzi najčastejšie symptómy tejto poruchy patrí bitkárstvo, terorizovanie iných, krutosť voči ľuďom alebo zvieratám, poškodzovanie majetku iných, podpaľačstvo, krádeže, klamanie, záškoláctvo, utekanie z domu, výbuchy zlosti.

Poruchy správania vznikajú v drvivej väčšine prípadov na podklade výchovného prístupu rodičov alebo problémov v domácom prostredí. V období puberty niektoré deti skĺznu k takémuto správaniu aj pod vplyvom rovesníckych partií. Ak má však dieťa stabilné zázemie v rodine, je voči zhubnému vplyvu rovesníkov spravidla oveľa odolnejšie.

Za poruchami správania u detí neraz stojí nezáujem rodičov, nedostatočné alebo nesprávne nastavenie výchovných hraníc a pravidiel, absencia emočnej vrelosti zo strany rodičov, fyzické či psychické týranie alebo zanedbávanie.

Ako pomôcť dieťaťu s poruchami správania:

Poruchy správania predstavujú komplexný problém a ich riešenie si vyžaduje dlhodobú spoluprácu dieťaťa samotného i jeho najbližšieho sociálneho okolia (rodiny, učiteľov). V rámci samotnej terapie porúch správania sa často spolupracuje intenzívnejšie s rodičmi ako s deťmi.

Ako postupovať, ak máte podozrenie, že má vaše dieťa poruchy správania:

• Objednajte svoje dieťa ku psychológovi, ktorý vám na základe diagnostiky pomôže určiť zdroje a príčiny jeho problémov a odporučí ďalšie riešenia.
• Ak je to vhodné, psychológ vám môže odporučiť návštevu pedopsychiatra, ktorý dieťaťu predpíše vhodnú medikamentóznu liečbu.
• Diagnostikované poruchy správania sú dôvodom pre individuálny prístup v oblasti výchovy a vzdelávania v školskom prostredí. Absolvujte so svojim dieťaťom vyšetrenie v centre pedagogického poradenstva, ktoré v prípade potreby vyšpecifikuje odporúčania pre pedagógov.
• Odporúčame vám nadviazať úzku spoluprácu s učiteľmi vášho dieťaťa, v rámci ktorej sa budete navzájom informovať o problémoch a prijatých opatreniach.
• V rámci samotnej terapie je vhodné, aby rodičia absolvovali tréning zručností pre zvládanie problémov, v rámci ktorého sa naučia systematicky sledovať a konkretizovať problémové správanie svojho dieťaťa a použiť pri jeho zmene princípy sociálneho učenia.
• Terapia detí a adolescentov s poruchami správania je založená na predpoklade, že tieto deti nedokážu správne interpretovať sociálne situácie a riešiť interpersonálne problémy. 

Enuréza  (Pomočovanie)

Pomočovanie alebo enuréza na psychickom podklade vzniká ako priamy dôsledok stresu, ktoré dieťa prežilo alebo stále prežíva. Môže ísť o jednorazový veľmi intenzívny stresujúci zážitok alebo miernejší, dlhodobo pretrvávajúci stres.

Deti môžu takto zareagovať napríklad na rozvod rodičov, problémy s rovesníkmi alebo ťažkosti so zvládaním povinností v škole. O enuréze hovoríme u detí,  u ktorých sa už vzhľadom na ich mentálne schopnosti očakáva ovládanie močového mechúra. Vzniká po rôzne dlhom, najmenej však 6 mesiacov trvajúcom období sucha.

Za enurézu na psychickom podklade nepovažujeme pomočovanie, ktorého príčinou sú organické poškodenia močového ústrojenstva alebo neurologické poruchy.

Ako pomôcť dieťaťu s enurézou

• Dieťa kvôli pomočovaniu neobviňujte, nezosmiešňujte, nevyvolávajte v ňom pocity viny. Kumulácia stresu poruchu iba zhorší.
• Vyhľadajte psychológa vo svojom okolí, ktorý sa s dieťaťom porozpráva, vyšetrí ho a odporučí vám ďalší postup.
• V rámci terapie sa odporúča správne nastavenie pitného a spánkového režimu. Vhodné je budenie dieťaťa na toaletu.
• Psychológ vám pravdepodobne odporučí vedenie denníka pre zaznamenávanie suchých a mokrých nocí. Je dôležité to robiť systematicky, precízne a spolu s dieťaťom.
• Absolvujte pravidelné terapeutické sedenia spolu so svojim dieťaťom až pokým sa problému úplne nezbavíte.

Sebapoškodzovanie

Sebapoškodzovanie alebo automutilácia sa objavuje najčastejšie u detí v období puberty a u adolescentov. Častejšie je u dievčat ako u chlapcov.

Sebapoškodzovanie predstavuje rôzne formy zámerného poranenia vlastného tela, ktorých účelom je vysporiadanie sa s negatívnymi emóciami. Zjednodušene povedané, deti sa takýmto spôsobom snažia transformovať svoju psychickú bolesť do somatickej, pretože tá je pre nich ľahšie uchopiteľná a zvládnuteľná.

Najčastejšie k tomu využívajú rezanie, škrabanie alebo pálenie. Cieľom takéhoto konania však nie je ukončenie života ani demonštrácia samovražedného pokusu. Cieľom je uvoľnenie vnútorného napätia cez fyzickú bolesť. Sebapoškodzovanie môže postupne prerásť až do nutkavého správania.

Ako pomôcť dieťaťu, ktoré si ubližuje

• Ukážte dieťaťu svoj záujem. Dajte mu najavo, že ste tu, aby ste mu pomohli, úprimne sa zaujímajte o jeho prežívanie.
• Nekritizujte dieťa za jeho správanie, nezosmiešňujte ho, nedávajte mu tresty. Celú situáciu tým iba zhoršíte.
• Pomôžte dieťaťu hľadať alternatívne spôsoby vysporadúvania sa s intenzívnymi emóciami, napr. umelecký prejav, šport a pod.
• Obráťte sa na psychológa, ktorý identifikuje príčinu problémov vášho dieťaťa a pomôže mu zvládnuť jeho emócie konštruktívnejšími spôsobmi.

Poruchy nálady - depresia

Depresia je porucha nálady, ktorá sa stále častejšie vyskytuje aj u detí a adolescentov. Typickým príznakom je pretrvávajúca smutná, skleslá nálada. Depresívne deti sú tiež menej aktívne, neradi trávia čas spoločnou hrou s rovesníkmi alebo záľubami, ktorým sa v minulosti s radosťou venovali.

Mladšie deti môžu byť utiahnuté a plačlivé, u adolescentov patrí medzi typické príznaky aj podráždenosť a popudlivosť. Depresívne deti mávajú nízke sebavedomie, podceňujú sa, bývajú utiahnuté, málo komunikatívne. Mnohé reagujú somatizačnými príznakmi, bolesťami hlavy, brucha, bolesťou v hrudníku, nevoľnosťami.  Zmeniť sa môže chuť do jedla a narušený býva aj spánok.

Symptomatika sa môže značne meniť v závislosti od veku a vývinovej úrovne, ale pomerne časté sú aj rýchle zmeny klinického obrazu u jedného dieťaťa. Mnohé depresívne deti prechádzajú zo stavov uzavretosti a sociálneho stiahnutia až do stavov nadmerného nabudenia a agitovanosti. Veľké riziko predstavuje depresia v súvislosti so samovražednými myšlienkami a pokusmi.

Pri vzniku depresie zohrávajú veľkú úlohu genetické faktory. Niektoré deti sú jednoducho menej odolné a zraniteľnejšie. Priamym spúšťačom depresie sú spravidla psychosociálne faktory a negatívne životné udalosti. Deti často reagujú depresiou na šikanovanie, nezvládanie nárokov školy alebo problémy v rodine (alkoholizmus niektorého z rodičov, časté konflikty v rodinnom prostredí, rozvod rodičov a pod.).

Ako pomôcť depresívnemu dieťaťu

• Vôbec najdôležitejšie je všimnúť si, že sa s dieťaťom niečo deje. Zaneprázdnení rodičia a nevšímaví učitelia ľahko prehliadnu depresívne dieťa.
• Ak spozorujete, že s vašim dieťaťom niečo nie je v poriadku (zmenilo sa jeho správanie, je utiahnuté, sťažuje si na bolesti alebo iné somatické problémy a pod.), snažte sa mu čo najviac venovať. Netlačte na neho, nevypytujte sa ho, skôr s ním trávte čas v príjemnom kontakte.
• Ak si myslíte, že by vaše dieťa mohlo trpieť depresiou, neodkladajte návštevu psychológa, v prípade jeho odporúčania navštívte s dieťaťom aj ambulanciu pedopsychiatra.
• Terapia depresie podľa závažnosti pozostáva zo psychoterapie, farmakoterapie alebo ich kombinácie. 

Elektívny mutizmus

Elektívny mutizmus je charakteristický odmietaním komunikácie v niektorých špecifických a jasne vyhranených situáciách. Zvyčajný obraz poruchy je taký, že dieťa doma rozpráva, ale v škole hovoriť odmieta. Rečová schopnosť je pritom normálne vyvinutá. Tento problém sa zvyčajne objavuje u ostýchavých až úzkostných detí, u detí precitlivených, utiahnutých a odmietavých.

Platí pravidlo, že čím dlhšie problém trvá, tým je ťažšie ho prelomiť. Dieťa si postupne vytvorí stereotyp, že v škole sa nerozpráva. Spolužiaci a učitelia to začnú akceptovať a vnímať ako príznačné a normálne. Ak by dieťa aj chcelo prehovoriť, jeho prejav by pritiahol neprimeranú pozornosť a to je pre tieto deti stále ťažšie prekonať. V rámci terapie je preto neraz nevyhnutná zmena kolektívu.

Elektívny mutizmus sa často začína rozvíjať už pri nástupe dieťaťa do kolektívu materskej školy. Môže sa však objaviť aj náhle po traumatickej udalosti, sociálnom zosmiešnení alebo aj ako prejav napodobňovania iného dieťaťa.

Elektívny mutizmus sa tiež objavuje ako dôsledok veľkého strachu zo zosmiešnenia, hodnotenia, neúspechu alebo ako následok zvýšenej citlivosti voči vlastnej osobe. Výberovosť hovorenia sa následne upevňuje pozornosťou a úľavami, ktoré dieťa kvôli svojmu problému získava (napr. rodičia sa mu viac venujú, v škole je oslobodené od odpovedania pred tabuľou).

Ako pomôcť mutistickému dieťaťu

• Dôležitá je intenzívna spolupráca učiteľa a rodiča, spoločné hľadanie výchovných stratégií a riešení.
• Nie je vhodné dieťa nútiť hovoriť, zosmiešňovať alebo kritizovať ho za jeho problém.
• Potrebné je s dieťaťom navštíviť psychológa, ktorého úlohou je hľadať príčinu mutizmu a snažiť sa ju v spolupráci s dieťaťom a rodičom odstrániť.
• Ak je dieťa úzkostné alebo trpí aj inými psychickými problémami, je potrebné zvážiť aj návštevu psychiatra.
• Vhodné je konzultovať problém s logopédom.
• Zo strany rodičov potrebuje dieťa porozumenie a podporu. Na škodu však môže byť nadmerne ochranárske správanie a snaha v každej situácii ospravedlniť dieťa a robiť veci za neho.