Nechaj ho vyplakať, lebo bude rozmaznané… Nenos ho toľko na rukách, lebo si ho tak naučíš… Nech si čo najskôr zvyká zaspávať samé…
Rady nad zlato sa len tak sypú z každej strany. A hoci materinský inštinkt našepkáva utíšiť dieťatko v bezpečí a teple náruče, mnohé mamičky podľahnú tlaku okolia. Chcú byť predsa dobrými matkami a vychovať poslušné deti. Je to však naozaj tá najsprávnejšia cesta? Vedie vyplakanie k samostatnosti a spokojnosti? Alebo čo je jeho cieľom?
Plač je rečou dieťaťa
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo vlastne malé deti toľko plačú? Všimli ste si, že čím je dieťa väčšie, tým zväčša plače menej a menej?
Malé bábätko ešte nie je schopné komunikovať svoje potreby inak ako plačom. Plač je jeho dorozumievací prostriedok. Dáva tak najavo, že niečo potrebuje. Ako dieťa rastie, osvojuje si reč a v mnohých situáciách už dokáže plač nahradiť hovoreným slovom. Získava schopnosť novým spôsobom vyjadriť svoju potrebu a aktívne ju využíva. Plač je rečou dieťaťa.
Bábätká vyjadrujú svoje potreby, nemanipulujú
Pravdou je, že bábätko nedokáže svoju potrebu odložiť tak ako my dospelí. Keď je hladné, chce jesť. Keď je pocikané, chce pohodlie v suchej plienke. Keď sa bojí, chce bezpečie v matkinej náruči. A chce to okamžite. Dieťatko nedokáže počkať, pretože mamička potrebuje dokončiť prácu alebo je práve unavená. Ešte na to nie je zrelé. Rovnako však nedokáže plačom manipulovať.
Niekedy sa vám môže zdať, že vaše dieťa plače len tak, bez dôvodu. Má predsa plné bruško, suchú plienku a je vyspinkané do ružova. Ubezpečujeme vás, že deti nikdy neplačú len tak. Vždy signalizujú potrebu, ktorú potrebujú naplniť.
Spánok, jedlo a sucho v nohaviciach zďaleka nie sú všetky ich potreby. Dieťatko, ostatne rovnako ako my dospelí, niekedy potrebuje spoločnosť, inokedy pohladenie či objatie alebo podnety a hru. Plačom naznačuje nepohodlie. Vyjadruje, že mu niečo chýba a žiada si, aby to dostalo. Prečo vlastne premýšľate o tom, že by ste mu to nedali?
Čo znamená nechať dieťa vyplakať?
Nechať dieťa vyplakať znamená ignorovať jeho reč. Ignorovať, že sa bojí, že sa necíti v bezpečí a že potrebuje vašu prítomnosť. Urobili by ste to dospelému človeku? Povedali by ste mu nech je so svojim strachom sám, pretože vy potrebujete, aby si na to zvykol?
Mamičky zvyknú využívať metódu vyplakania najčastejšie pri zaspávaní. Chcú, aby sa dieťa naučilo zaspávať samé a tak sa rozhodnú jeho plač ignorovať dovtedy, kým sa neupokojí a nezaspí. Ono sa však neupokojí. Zaspí únavou a vyčerpaním. Na druhý deň bude možno plakať o niečo menej. Mamička sa poteší, pretože si dieťatko očividne zvyká.
Opak je však pravdou. Ono rezignuje. Zistilo, že plačom mamičku neprivolá a tak plakať postupne prestáva. Ale nie z dôvodu, že by bolo samo v postieľke spokojné. Prestáva plakať, pretože sa učí, že jeho komunikácia je zo strany najbližších osôb ignorovania. Takáto skúsenosť dieťaťa môže viesť až k strate pocitu bazálneho bezpečia.
Aké dôsledky môže mať vyplakanie pre dieťa
Tým, že mamička napĺňa dieťaťu jeho potreby, si s ním buduje vzťah. Nehovoríme len o tom, že ho kŕmi a prebaľuje, ale aj o komunikácii, pohladení, poskytovaní podnetov, utišovaní. To všetko a ešte viac dieťatko od mamičky potrebuje. Ak mu to ona dokáže v praví čas poskytnúť, vytvára sa medzi nimi jedinečné vzťahové puto, tzv. bezpečná vzťahová väzba.
Táto je neskôr podkladom pre to, aby sa dieťa naučilo vnímať svet ako bezpečné miesto. Deti, ktoré majú bezpečnú vzťahovú väzbu k matke sú preto často samostatnejšie a vo vývoji napredujú rýchlejšie.
Narušenie primárnej vzťahovej väzby matka – dieťa, oberá bábätko o tento pocit bezpečia. Dieťa jednoducho nemá istotu v najbližšej vzťahovej osobe. Stráca presvedčenie, že ak ju bude potrebovať, vždy príde. Nereaguje predsa na jeho plač. Ak si dieťatko nevytvorí bezpečný vzťah k matke alebo k inej najbližšej osobe v útlom detstve, nemôže si ho neskôr vybudovať ani k zvyšku sveta.
V budúcnosti môže byť paradoxne úzkostlivejšie, bojazlivejšie a celkovo nesamostatnejšie. Aj napriek tomu, že v útlom detstve zaspávalo samo.
Ak dieťatko neplače, neznamená to, že je pokojnejšie
V niektorých prípadoch to tak, samozrejme, je. Mnohé detičky sú od malička pokojné a celkovo plačú menej ako iné. Vyplýva to z ich vrodeného temperamentu. Menej plačú aj skutočne pokojné deti, ktorým sa o mamičky dostáva všetko, čo potrebujú.
Najmenej však plačú deti extrémne zanedbávané. Jednoducho sa naučili, že na ich plač nik nereaguje. Vedia už, že mama nepríde a nenaplní ich potrebu a tak neplačú. Rezignovali.
Hovoríme samozrejme o extrémnych prípadoch. To, že dieťa prestane plakať pri zaspávaní po niekoľkých večeroch vyplakania sa však funguje na rovnakom princípe. Dieťatko sa jednoducho naučí, že nik nepríde a tak nekričí. Predtým si však musí prejsť veľmi náročným procesom nasýteným strachom, úzkosťou, stresom a ďalšími intenzívnymi nepríjemnými emóciami.
Na situáciu vyplakania dieťatko, samozrejme, reaguje aj na telesnej úrovni. Do telíčka sa vyplavujú vysoké hladiny stresových hormónov, dieťa rýchlo a plytko dýcha, zrýchľuje sa tep, zvyšuje sa svalové napätie, dieťa sa trasie, je vyčerpané. A v takejto situácii by malo zaspať pokojným spánkom.
Tipy pre pokojné zaspávanie
- Nastavte dieťatku vhodný spánkový režim založený na pravidelnosti.
- Vytvorte dieťaťu príjemné prostredie na spanie.
- Vytvorte si príjemný večerný rituál, napr. kúpanie, ukladanie do postieľky, čítanie rozprávky.
- Zvoľte spoločné spanie. Spánok v prítomnosti matky je pre dieťatko veľmi príjemný. Užívajte si ho spolu.
- Počas dňa zabezpečte dieťaťu dostatok aktivít. Aby bolo večer príjemne unavené a pripravené na odpočinok.
- Nepreťažujte dieťa. Nevyspaté a veľmi unavené deti sú často nepokojné až hyperaktívne a zaspávajú oveľa ťažšie.
