Máme pre vás zľavový kód na -40% v Sconto.sk. Poponáhľajte sa.

O mojej materskej asocialite

svet podľa mamy

Už pár dní sa snažím môjmu mužovi vysvetliť, že nie som členkou nijakého stáda matiek.

Zrejme má pocit, že som vo svojom materskom živote príliš osamelá. Mimochodom “milujem”, keď si myslí, že vie, čo potrebujem lepšie ako ja sama (ale to je na iný článok). Alebo ho nadmerne informujem o svojom (miestami bláznivom) materskom prežívaní a tak nadobudol pocit, že sa s tým potrebujem s niekým podeliť.

A hoci je on rodičom toho istého dieťaťa ako ja, dospel k záveru, že lepšie by mi mohla rozumieť nejaká cudzia mamička na ulici. Asi preto, že aj ju bolia bradavky z kojenia. Jasné, matka potrebuje kontakt s inými matkami. Už ho nenechám sedieť so mnou v čakárni u  gynekológa a čítať tie ženské časopisy.

Asi z takýchto alebo podobných pohnútok sa dopracoval k zvláštnej tendencii spájať ma s inými matkami. „Pozri, tá má tiež kočík. Mohli by ste byť kamošky.“ „Tá chodí na to isté ihrisko ako my. Nechcela by si s ňou ísť na kávu?“

Nie, nemohli a nie, nechcela. Asi tak ako si nebudú blízki všetci plešatí, lebo, hurá, nepotrebujeme hrebeň a nebudú spolu chodiť na kávu všetky rozvedené, pretože nemusia doma chystať mužovi večeru. Tak sa nebudú kamarátiť ani všetky mamičky, lebo jéééj, super, všetky sme plodné a využili sme to.

Áno, pokecať s inou mamičkou o všetkých tých materských radostiach a starostiach je určite fajn. Ale nemala by som mať s tou ženou spoločné aj niečo iné ako trasu prechádzky, pediatra alebo značku kočíka? A to si myslím, že normálne nie som nijaký asociál.

Dokážem prehodiť pár slov so susedmi alebo s predavačkou o počasí, ponadávať si s inými pacientmi v čakárni na lekára aj sa usmiať na policajta, aby som vyviazla bez pokuty (týmto ho pozdravujem:). Ale nejako neviem nájsť odvahu (ani motiváciu) na to, aby som cudzej žene s kočíkom vykladala o svojich problémoch s dojčením alebo sa tej na ihrisku zdôverovala so svojimi materskými pocitmi.

Áno, môžeme prehodiť pár slov o tom, ako sa dieťaťu darí na nočníku, koľko má zubov a ako v noci spí. Ale to je asi tak všetko a nijaké hurá pocity to teda neprináša. Aspoň mne nie.

Tak podobne to vidím aj so všetkými tými “modrými” a inými fórami. Niekedy okolo pôrodu som aj ja na chvíľu prepadla nutkaniu zapojiť sa do e-klanu všetkých matiek sveta a hľadať u nich zaručené rady. Až kým som sa nedozvedela, že spinálna anestéza môže  byť super alebo vám môže spôsobiť ochrnutie, vyrážka na tele dieťaťa môže byť všetko od potničiek až po leukémiu a každé dieťa je buď nadpriemerne inteligentné alebo má autizmus.

A tak sa zo mňa stala matka, ktorá nečíta fóra, nevystrkuje pred inými matkami svoje popraskané bradavky a nerozpráva každému s kočíkom o svojich materských pochybnostiach. A neodsudzuje matky, ktoré to robia.

 

Martina
Martina bola naša prvá redaktorka, ktorá napísala veľa hodnotných článkov. Je mamou a profesionálne sa venuje psychológii.