Ja predsa viem, že starostlivosť o dieťa a rodinu je tá najzáslužnejšia činnosť na svete.
Racionálne si to pripomínam pri každom sedení na zemi a stavaní garáží z lega. Hovorím si, že čas strávený so synom je to najdôležitejšie. Aj to, že moje dieťa zo všetkého najviac potrebuje moju zúčastnenú prítomnosť. Rozumiem všetkým tým pádnym argumentom.
Viem, že to mám robiť a robím to. Ale musím samu seba presviedčať a niekde hlboko vo vnútri aj tak nie som spokojná. Trpím pocitom, že strácam čas hrou s vlastným synom.
Prečo???
Tak som dnes sedela na koberci v detskej a postavila som najkrajšiu dvojgaráž vo svojej doterajšej lego-konštruktérskej kariére. Keď ma aj po zdravej racionalizácii stále hrýzlo svedomie, pretože „čo všetko som za ten čas mohla stihnúť“, začala som uvažovať nad jednou vecou.
Prečo sa už nenosí byť jednoducho mamou? Nie tou busy matkou, ktorá s prehľadom zvládne počas 24 hodín všetko od plienok až po prezentáciu nadnárodného projektu v troch jazykoch.
Ale tou obyčajnou (v dnešnej dobe skôr magickou) mamou v sukni.
Aká mama v sukni vlastne je…
Mama v sukni vstáva skoro ráno. Zväčša sa budí vyspatá a oddýchnutá, pretože po nociach nesedáva pri počítači. Možno aj stihne nakúpiť čerstvé pečivo, kým jej manžel, otec v nohaviciach, odíde do práce. Chystá raňajky, varí voňavú kávu.
Keď vstane jej syn, mama v sukni mu s úsmevom na tvári a bez kruhov pod očami pripraví obľúbený čaj alebo pravé kakao a niečo pod zub.
Doobedie trávi mama v sukni varením a drobnými domácimi prácami. Udržiava domácnosť v chode. Samozrejme, stihne aj nejakú tú prechádzku so synom na čerstvom vzduchu. A aby som nezabudla, naozaj si ju užije. Nikam sa totiž neponáhľa.
Mama v sukni si aj popoludní nájde nejakú tu prácu. Zavára ovocie, možno dokonca uvarí domáce lečo, umyje okná, pohrabe záhradu alebo možno aj niečo pozašíva či povyšíva. Nemá však nijaké terminované úlohy a deadline.
Vždy si nájde čas na svoje dieťa. Mama v sukni sa rada pohrá na koberci, pochváli novú kresbičku, večer pred spaním prečíta rozprávku. Majú so synom dokonca svoju obľúbenú knižku. Možno od Dobšinského.
Mama v sukni je len málokedy nervózna, nezvykne kričať a nebýva duchom neprítomná. Netlačia ju termíny, nevyzváňa jej telefón, nemusí odpovedať na maily a správy na chate. Je naplno prítomná vo svojej domácnosti.
Občas potrebuje aj mama v sukni nejaký ten čas pre seba. Vtedy si zájde k susede na kávu, k sestre na kus reči alebo možno ku kaderníčke.
Mama v sukni nosí sukňu. Asi sa to zdá ako nepodstatné, ale v sukni sa cíti ako žena. Svoju ženskosť prežíva a prejavuje navonok. Je žena a matka, to je teraz jej poslaním a ona sa za to necíti menejcenná.
A tak som si dala v to dopoludnie pri posedení na koberci záväzok, že budem častejšie mamou v sukni. Takou tou mamou, ktorá vymení notebook, telefón a všetky ostatné médiá za čas naplno strávený v rodine a s rodinou. Že možno občas aj niečo zašijem alebo nasadím nejaký ten kvet do kvetináča.
Ale hlavne, že si oblečiem sukňu a budem hrdá na svoje ženské a materinské poslanie, ktorého súčasťou je „len“ čas strávený v domácnosti a s rodinou.
Držte mi palce!
