Máme pre vás zľavový kód na -40% v Sconto.sk. Poponáhľajte sa.

Týchto 6 viet svojim deťom nikdy nepovedzte

Toto deťom nikdy nehovorte

Zraniť slovom je jednoduchšie ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Pravdepodobne ste už aj vy na svoju adresu počuli vyjadrenia, pri ktorých vás pichlo pri srdci. Ktovie prečo sa nám dospelým často zdá, že detí sa naše slová dotýkajú menej alebo vôbec. Opak je však pravdou.

Detská duša je veľmi zraniteľná a predovšetkým slová najbližších vzťahových osôb sa v nej zakoreňujú na veľmi dlhý čas. Niektoré, na prvý pohľad neškodné vyjadrenia rodičov, sa môžu v prežívaní ich dieťaťa odzrkadľovať i v dospelosti. Každý z nás si totiž vytvára mienku o sebe samom a vlastný sebaobraz práve na základe toho, čo často počúva od svojich najbližších. Pri ktorých slovách je teda lepšie zahryznúť si do jazyka?

„Nemám čas“

Žijeme v uponáhľanej dobe, kedy je väčšina rodičov zamestnaných zabezpečovaním základných materiálnych potrieb pre svoju rodinu. „Nemám čas“ preto zaznieva z ich úst častejšie ako je pre dieťa znesiteľné. Samozrejme, že unavená mamička má po práci nárok na pokojný oddych pri káve a časopise.

Rovnako je pochopiteľné, že po príchode zo zamestnania je potrebné postíhať nákupy, domáce práce, pripraviť večeru. Odbiť dieťa vetou Nemám čas“ však znamená dať mu najavo svoj nezáujem. Dieťa žiada o pozornosť, ktorá je v jeho očiach prejavom lásky, a dostáva strohé odmietnutie. Ako teda dieťaťu povedať, že momentálne si s s ním ani pri najlepšej vôli nemôžete kresliť alebo skladať puzzle?

Skôr ako dieťa z akéhokoľvek dôvodu odmietnete, dajte mu najavo, že vnímate jeho potrebu a jasne mu vysvetlite, prečo ju v tejto chvíli nemôžete naplniť. Povedzte napríklad: „Viem, že chceš, aby som si s tebou kreslila, ale ja musím teraz pripraviť večeru.“ Ak je to možné, ponúknite dieťaťu náhradné riešenie, napríklad: „Môžeme si chvíľku kresliť po večeri.“

„Nemám ťa rád“

Tu snáď ani nie je čo vysvetľovať. Nech dieťa urobí čokoľvek, nikdy ho netrestajte odňatím lásky. Vy viete, že to nemyslíte vážne, ale vaše dieťa tomu nerozumie. Nedokáže pochopiť, že slová vyslovené v hneve sú zväčša prehnané a s realitou majú len veľmi málo spoločné. Oberáte tým svoje dieťa o tú najzákladnejšiu istotu, ktorú v živote má. Vzbudzujete v ňom bazálnu úzkosť, ktorá môže mať skutočne ďalekosiahle dôsledky.

Ak vás dieťa svojim správaním nahnevá, dajte mu jasne najavo, že odmietate to, čo urobilo. Nikdy však neodmietajte jeho ako človeka, nepopierajte svoj cit k nemu. Vyjadrite svoj názor napríklad nasledujúcim spôsobom:Nepáči sa mi, že skáčeš po posteli. Hnevám sa preto.“ Dieťaťu tým dávate jasne najavo, ktoré jeho správanie podľa vás nie je v poriadku a akú emóciu to vo vás vyvoláva. Neohrozujete pritom váš vzájomný vzťah.

Čo deťom nehovoriť

„Mám ťa rád, keď si takýto dobrý“

Váš cit k dieťaťu nikdy ničím nepodmieňujte. Deti, ostatne rovnako ako my všetci, potrebujú nepodmienečnú lásku. Potrebujú vedieť, že sú milované také aké sú, bez ohľadu na ich správanie, známky v škole, výkony a bez ohľadu na to, čo práve hovoria alebo robia. Malo by im byť jasné, že nie je potrebné, aby sa o vašu lásku snažili, pretože ju majú zaručenú. Váš cit je ich základnou istotou.

Ak chcete dieťaťu povedať, že ho ľúbite, jednoducho mu to povedzte. S ničím to nespájajte, ničím to nepodmieňujte. Vyjadrite slovami svoju lásku k nemu stručne a jednoducho. Nepoužívajte váš vzťah ako motiváciu k poslušnosti či k lepším školským výkonom.

„Si šikovný“

Pochvala je vo výchove dieťaťa veľmi dôležitá. Chváliť by sme mali minimálne dvakrát toľko ako kritizovať. Aj vyjadrenie pochvaly má však svoje základné pravidlá. Pochvala by mala byť formulovaná úprimne, konkrétne a bez preháňania. Všeobecná pochvala v zmysle „Si šikovný/úžasný/skvelý…“ buduje u dieťaťa jalové sebavedomie.

Dieťa v skutočnosti nevie za čo je chválené, nevníma svoje silné stránky a vytvára si o sebe obraz ako o niekom úžasnom, skvelom, šikovnom. Netuší však v čom jeho šikovnosť spočíva. V dôsledku prehnaného sebavedomia nepostaveného na reálnych schopnostiach potom dochádza často k rezignácii v náročných výkonových situáciách.

Dieťa si jednoducho vytvorí postoj „Ak v tom nevynikám, tak to jednoducho robiť nebudem“. Často to spôsobuje veľké problémy v škole.

Ako teda dieťa chváliť a súčasne u neho budovať reálny sebaobraz? Ako sme už spomínali vyššie, predovšetkým konkrétne. Namiesto „Si šikovný“ povedzte radšej „Tú úlohu z matematiky si urobil výborne“ alebo „Futbal ti naozaj ide“. Chváľte výkon, vlastnosť, činnosť, ktorá je chvályhodná, nechváľte dieťa ako celú osobnosť.

Dieťa a matka

„Neplač“ alebo „Chlapi neplačú“

Plač dieťaťa iste nie je nikomu príjemný. Dieťa však plače, pretože prežíva bolesť alebo inú nepríjemnú emóciu. Ak mu plač zakazujeme, dávame mu tým najavo, že prejavy negatívnych emócií sú neprípustné alebo že nie sú vhodné samotné negatívne emócie. Začne ich potláčať, čo môže mať ďalekosiahle dôsledky. Dieťa možno prestane plakať, ale jeho negatívne prežívanie sa nestratí.

Potláčané emócie sa budú hromadiť a v lepšom prípade vybuchnú v podobe záchvatu hnevu alebo plaču. V tom horšom si dieťa vytvorí taký silný blok, že začne somatizovať. Budú sa u neho prejavovať rôzne telesné príznaky ako bolesti hlavy, bruška, nevoľnosti, to všetko bez telesnej príčiny. Jeho potláčané emócie sa jednoducho prejavia v tej najslabšej oblasti organizmu.

Ak dieťa plače, prežíva niečo nepríjemné. To najlepšie, čo v danej situácii môžete urobiť, je vyjadriť mu pochopenie, svoju prítomnosť a nechať jeho emočnému prejavu voľný priebeh. Ak je to možné a vhodné, môžete mu, samozrejme ponúknuť aj pomoc.

Nikdy mu však nebráňte vyjadriť svoju bolesť slzami. Keď sa dieťa napríklad zraní, môžete povedať: „Viem, že ťa to teraz bolí. Ošetrím ti to, aby to rýchlejšie prešlo.“ Ak pridáte láskavé rodičovské pohladenie alebo objatie, každá rana ľahšie prebolí.

 

„Si zlý“

V ranom detstve si každý z nás vytvára základy svojej identity. Identita je, zjednodušene povedané, moja vlastná predstava o tom, kým som, aký som a čo dokážem. Budujeme si ju na základe skúseností a vyjadrení, ktoré o sebe často počúvame.

Ak budete dieťaťu opakovať, že je zlé, neposlušné alebo ho častovať iným negatívnym prívlastkom, jednoducho sa s tým stotožní. Vytvorí si o sebe obraz ako o tom zlom, neposlušnom, nešikovnom. Prečo by sa potom malo o čokoľvek snažiť? Prečo by malo poslúchať, plniť vaše priania či prekonávať prekážky? To predsa zlí, neposlušní a nešikovní nerobia.

Namiesto toho, aby ste dieťa častovali prívlastkami, jednoznačne a stručne vyjadrite svoj postoj k jeho správaniu. Povedzte jednoducho: „Nepáči sa mi, keď ma nepočúvaš.“ Dieťaťu je jasné, čo z jeho správania vám prekáža a pritom nijako neohrozujete jeho vnútorný sebaobraz.

Martina
Martina bola naša prvá redaktorka, ktorá napísala veľa hodnotných článkov. Je mamou a profesionálne sa venuje psychológii.