„Keby si niekedy počúval to, čo ti hovorím…“
„Kedy konečne začneš robiť to, čo od teba chcem?“
„Začni ma konečne poslúchať!“
Takéto a podobné želania vyslovujú rodičia smerom k svojim deťom pomerne často. Spravidla však úplne zbytočne. Dieťa ich buď vôbec nevníma alebo ich registruje len okrajovo, pričom majú na jeho správanie len mizivý účinok.
Dieťa nedokáže na základe vášho priania systematicky meniť svoje správanie. Akákoľvek zmena musí vychádzať od vás. Ak máte pocit, že vaše dieťa nepočúva, čo hovoríte, neposlúcha vás alebo vás úplne ignoruje, pravdepodobne bude chyba vo vašej komunikácii. Ako teda hovoriť, aby nás deti počúvali?
Hovorte stručne
Hovorí sa, že ak sa nedokážete vyjadriť menej ako desiatimi slovami, radšej nehovorte nič. Siahodlhé vysvetľovanie problému spravidla nemá u detí zmysel. Je efektívne v komunikácii s motivovaným komunikačným partnerom a s človekom, ktorý vie udržať pozornosť.
Vaše dieťa, pri všetkej úcte, nie je ani jedno ani druhé. Ono spravidla nepotrebuje riešiť svoju neposlušnosť. Potrebujete to vy. Preto dieťa nemá dostatočnú motiváciu na dlhý rozhovor. Úroveň pozornosti je zas výrazne determinovaná vývinom.
Čím mladšie dieťa, tým kratší čas sa dokáže plne sústrediť na to, čo hovoríte. Väčšina detí sa po niekoľkých vetách nechá vyrušiť podnetmi z okolia alebo uniká do predstáv. Preto využite tú krátku chvíľu pozornosti čo najefektívnejšie a stručne povedzte, čo máte na srdci.
Hovorte konkrétne
Myslenie dieťaťa je výrazne determinované jeho vývinovou úrovňou. Hoci je vaše dieťa bezpochyby inteligentné, všeobecným operáciám začne rozumieť najskôr okolo 12-tich rokov.
Dovtedy je jeho myslenie prísne viazané na to, čo sa deje a tu a teraz. Preto vaše moralizovanie a všeobecné pravidlá nepadajú na úrodnú pôdu. Dieťa si ich vypočuje, ale jednoducho ich nedokáže spracovať a aplikovať v praxi. Keď niečo od dieťaťa chcete, povedzte to čo najkonkrétnejšie.
Nevyjadrujte sa v náznakoch, nesnažte sa apelovať na jeho charakter, morálku, zmysel pre povinnosť či iné abstraktné pojmy. Oveľa efektívnejšie je povedať „Prosím ťa, vynes smeti.“ ako „Mám veľa práce, mohla by si mi občas pomôcť napríklad s vynášaním smetí.“ Dieťa vie, čo chcete a dokáže na vašu požiadavku reagovať.
Hovorte pozitívne
Pozitívnou komunikáciou vždy dosiahnete viac ako tou negatívnou. Hoci je to na prvý pohľad len hra so slovíčkami, rozdiel je zásadný. Pozitívna komunikácia totiž vyvoláva pozitívnu motiváciu, zatiaľ čo tá negatívna spravidla odpor a nevôľu.
Okrem toho, ak dieťaťu poviete, že niečo robiť nemá, nikde nemáte zaručené, že vie, ako by to robiť malo.
Ak ho napríklad upozorníte: „Neseď na tej zemi!“ môže si presadnúť z podlahy v obývačke na podlahu na chodbe. Povedali ste predsa, že nemá sedieť na TEJ zemi. Nevie, že nechcete, aby sedelo kdekoľvek na zemi. Ak však poviete „Sadni si radšej na stoličku,“ je úplne jasné, čo od neho chcete.
Hovorte rázne
Vy ako rodičia ste pánom situácie. Ak máte požiadavku na dieťa, predneste ju rázne a sebaisto. Nekričte, ak je to možné, nenechajte sa strhnúť hnevom ani inými negatívnymi emóciami, ale hovorte s rozvahou. Z vášho výrazu jednoducho musí byť jasné, že viete, čo chcete a ste si tým istí. Ak k dieťaťu so svojou požiadavkou pristúpite bez primeranej sebaistoty, pravdepodobne vás nebude brať vážne.
To, samozrejme, neznamená, že máte byť drzí, či dokonca panovační. Ak od dieťaťa niečo chcete, slušne ho požiadajte, alebo mu povedzte, že budete radi, ak to pre vás urobí. Ráznosť a rozvaha by mala vyplývať z vášho postoja, vystupovania a tónu hlasu. Nie z obsahu.
V súlade sami so sebou
Ak na dieťa hovoríte a ono vás vníma, mali by ste sa vyjadrovať predovšetkým jednoznačne. Deti sú veľmi citlivé a okrem obsahu verbálnej výpovede intenzívne vnímajú aj váš postoj, mimiku a gestikuláciu. Ak budete dieťa karhať a pritom ho hladkať po vlasoch, pravdepodobne nebude vašu kritiku brať celkom vážne.
Platí to aj naopak. Ak dieťa pochválite a budete sa pri tom mračiť, určite nebude vašou pozitívnou spätnou väzbou nadšené.
Vaše telo prezradí o vašom prežívaní často viac ako by ste chceli. Určite však viac ako vaše slová. Preto, ak ste na dieťa nahnevaní, nepresviedčajte ho, že nie ste. Bude z vašich signálov zbytočne zmätené a prestane vám rozumieť. Buďte vždy v súlade sami so sebou tak, aby ste boli pre voje dieťa dobre čitateľní.
S očným kontaktom
Ak hovoríte na dieťa, ktoré sa venuje hre, pozerá televíziu alebo sedí pri PC, je veľmi pravdepodobné, že vás nepočúva. Aj napriek tomu, že prikývne alebo vám dokonca odpovie, vašu požiadavku registruje len minimálne.
Na to, aby vás dieťa skutočne počúvalo v zmysle, že vás plne vníma a registruje, čo od neho žiadate, s ním najskôr potrebujete nadviazať kontakt. Vhodné je osloviť ho menom alebo sa ho dotknúť tak, aby sa otočilo vašim smerom.
Ak ho ani tieto podnety nedokážu vytrhnúť zo zaujatia hrou, jednoducho mu povedzte: „Pozri sa na mňa.“ Vtedy už s najväčšou pravdepodobnosťou zareaguje. Až keď ste si istí, že dieťa vám venuje pozornosť, vyslovte svoju požiadavku. Ak máte pocit, že dieťa sa na vás pozerá a napriek tomu vás nevníma, dotknite sa ho alebo ho chyťte oboma rukami.
Bez možnosti vyjednávania
Ak od dieťaťa niečo žiadate a ono to z akéhokoľvek dôvodu nechce urobiť, pokúsi sa s vami nejakým spôsobom vyjednávať. Pokiaľ mu skutočne ide o dosiahnutie svojho, použije čokoľvek od manipulácie, cez argumentáciu až po priamy útok. Vy sa do tejto debaty jednoducho nenechajte zatiahnuť.
Pokiaľ začnete reagovať na jeho výhovorky, argumenty či útočné vyjadrenia, zbytočne sa vzdialite od toho, čo chcete dosiahnuť. Požiadavku smerom k dieťaťu vyslovte jedine vtedy, keď ste o nej presvedčení. Ak ju už raz vyslovíte, trvajte na nej.
Jednoducho ju opakujte dovtedy, kým ju dieťa nesplní. Naučíte ho tým, že ak niečo poviete, myslíte to vážne. Skôr či neskôr si zvykne, že pokusy o vyjednávanie akéhokoľvek druhu nemajú zmysel.
Na záver: Ak chcete, aby vás deti počúvali, počúvajte vy ich
Pre vaše dieťa ste vzorom. Nielen v správaní, ale aj v komunikácii. Od vás sa učí, ako vyjadrovať svoje požiadavky, túžby, želania, ale aj ako fungovať v kontakte s druhými. Ak vidí, že nepočúvate vy jeho, bude robiť to isté vo vzťahu k vám. Je pritom jedno, že vy ste rodič a ono dieťa.
Jednoducho sa túto komunikačnú stratégiu naučí a prijme ju za svoju. Nedovoľte preto, aby bolo vaše dieťa to, ktoré na detskom ihrisku dookola opakuje „Mami, mami…“ a nik sa mu neozýva.